44. Majstrovstvá SR profesionálov Zvolen – B.Bystrica 2016

 

 

Je pár dní po majstrovstvách SR (M SR) v hasičskom športe vo Zvolene. Mám pocit akoby sa niečo skončilo a niečo nové začalo, akoby to bola nejaká nová zmena v hasičskom športe, tak ako sme ich zažili niekoľko.

V roku 1992 som bol na M SR a posledných majstrovstvách Československa v Kunovej Teplici, kde takisto sa niečo staré končilo a niečo nové začínalo. Začínala sa nová éra majstrovstiev na Slovensku. Bolo to ťažké obdobie, na behanie neboli kvalitné podmienky ani na MSR, neboli žiadne veľké hodnotenia a ceny. Trvalo to do roku 1998, kedy na MSR v Poprade sa posunula úroveň znova hore a začala sa éra lepšieho ohodnotenia a taktiež sa o rok na to začalo behať na tartanových povrchoch atletických štadiónov. Teraz, v roku 2016, sme si mohli zabehať vežu a útok vo Zvolene na námestí. Určite je to jeden z ďalších míľnikov v hasičskom športe, ktorý znova posúva úroveň MSR o stupienok vyššie. Túto úroveň je potrebné na budúci rok potvrdiť a ďalšie roky udržať. Pre každého z nás to bola nová skúsenosť – pretekať na námestí medzi ľuďmi v inej atmosfére, s komentátorom v ušiach, to spôsobí aj iné nabudenie ba aj  trému. Ja osobne som si nenechal niečo také ujsť a vybehol som na vežu, len tak pre radosť, ako keď si idem zalyžovať alebo sa povoziť na bicykli. Poviem Vám je to zážitok takto behať a neviem či takto by sme nemali behať stále „Pre radosť“.

Takže, čo sa týka organizácie MSR, tak tu dávam klobúk dole a blahoželám organizátorom za perfektný výkon. Samozrejme, stále je čo zlepšovať (štafeta, časomiery, prekážky na 100m, výsledková obrazovka a pod.).

Prejdem k družstvu z Popradu.

Absolvovanie troch dní na súťaži prebehlo v absolútnej pohode, bez stresu a tlaku, v radosti a s úsmevom na tvári. Takto sme súťažili na MSR vo Zvolene, prečo takto nežijeme a nepretekáme stále aj keď Nám tečie do topánok, keď musíme niečo zabehnúť alebo keď je väčšia konkurencia a nemáme taký náskok? Podľa mňa všetko, celý výkon jednotlivca alebo družstva záleží od toho ako sú nastavené priority a hodnoty jednotlivca alebo družstva. Od tohto sa všetko odvíja a padá, takže tu musí každý hľadať a nachádzať sám kde sú jeho priority a čo všetko obetuje pre družstvo, pre druhých.

Z môjho pohľadu ako vedúceho družstva bolo v tomto súťažnom roku najťažšie organizovať spoločné tréningy na útok a štafetu, čo je gro celého družstva a na tom stojí a padá celá partia. Jeden má školu, druhý je zranený, tretí chorý, potom prší, potom jeden musí ísť neviem kde a tak stále dookola, stále niekto nemohol alebo sa niečo stalo, no bolo to ťažké. Mal som aj slabšie chvíľky kedy som chcel všetko nechať tak, nech si trénujú alebo netrénujú, že je mi to jedno. Ale práve tam som si povedal že, toto je výzva a toto treba prekonať a zabrať a tu je moje miesto – tu môžem niečo urobiť pre partiu, pre družstvo. Nie sa hnevať a rozčuľovať ale organizovať, pomáhať a hľadať riešenia, jedine tu vedie cesta. Či som to zvládol alebo nie to už nechám na iných.

Veža súčet družstva 97,88 ďaleko za rekordom.

Majo Rerko 14,93. Povedal by som, že preskočil 15-ku, ale má úžasné rezervy a potenciál a dobre sa na neho pozerá. Chuť mu nechýba a to je hlavné.

Jaro Hudáč 15,41. Zranený členok a iné problémy, diplomovka štátnice, bojovník ktorého by chcel mať každý v družstve. Hlavne kde musí zabrať je udržať emócie na uzde, naučiť sa to ovládať a naučiť sa behať s nadhľadom.

Peter Vitko 16,25. Určite mal na krásnu 15-ku ale nemal ideálnu prípravu, hlavne posledné týždne, ale taktiež podal výkon pre partiu, čo sa cení.

Vilo Štinčík 16,48. Pravdepodobne ani na jednej súťaži na MSR v celej jeho kariére toľko motoriek v dvoch pokusoch nedal. Určite sa na jeho výkone podpísala aj príprava v posledných týždňoch. Čo je ale úžasné, že aj na 45-ročného Vila sa dá stále pozerať a všetci sa na neho pozerali čo ukáže. Už som to niekde spomínal, na ňom vidno že HŠ má rád a to sa počíta.

Peťo Mláka 17,53. Jedno nechápem kde to ten človek môže vyťahovať. Už niekoľko sezón čakám kedy sa položí a on nič, stále zabojuje. Super.

Ondrej Žuža 17,54 veľmi jednoducho. Najstabilnejší 17-kar v Poprade, aj to sa počíta.

Jozef Petras 17,63. Len tesne sa nedostal do 6-ky družstva. Najprv to vyzeralo, že nebude na MSR vôbec potom sme ho presvedčili, že sa to dá a určite to vyjde a bude s nami na MSR a nakoniec ho choroba pritlačila týždeň pred MSR na posteľ a bolo vymaľované.

Marek Kičin 17,78. Povedal by som, že keby dal veže toľko čo 100-ke, tak je lepší vežiar ako 100-kár. Uvidíme ako bude pokračovať.

100m súčet družstva 104,87 tesne za rekordom 104,04.

Majo Rerko 16,05 a 16,07. Strašne chcel dať 15-ku. Podľa mňa a Vila cesta vedie cez rozdeľovač a tak sme ho tam aj smerovali. Skúšal to celú sezónu, ale trápil sa, trápil sa a nešlo mu to. Nakoniec sa tesne pred MSR vrátil ku starému štýlu a zvládol to. Musím sa priznať že takéto zmeny počas roka by som ja v 20-ke nezvládol. On to zvládol a právom je šampión.

Robo Baláž 17,02. Zaujímavý príbeh jeho sezóny. Po Jablonci som vravel že jeho čas ešte príde. A prišiel a dúfam, že neodíde.

Jaro Hudáč D-ko a 17,36. Ako keby dozrieval a s prehľadom bez prvého času si zabehol po striebro v dvojboji. V zime potrebuje prerobiť komplet rozdeľovač a pôjde dole.

Peťo Vitko 21,64 a 17,40. Spoľahlivý stovkár, ktorý málokedy sklame.

Peťo Mláka 19,41 znova jeho nezlomná vôľa a bojovnosť.

Vilo Štinčík 19,70 a 25,48 dvakrát nedal kyslík. To som videl na začiatku v Kunovej Teplici. Všetko tam bolo len ho nedal.

Jožko Petrás 19,86 nebulo nafty, ale šiel.

Štafeta 59,87. Prvá štafeta zabehla svoj osobák a na regulárnej trati bola na prvom mieste. Parádny výkon, ktorým pripravili ideálne podmienky pre jednotku. Bradatý rekord Púchova z roku 1992 (57,53) visel na vlásku. Už niekoľkokrát sme boli blízko, ale nepodarilo sa nám to prekonať. Všetci sme cítili, že dnes sa to môže podariť. Kaskadér Jaro dal parádny domček a predal štafetu Majovi, ktorý to rozbalil na celej čiare, najmladší odovzdal najstaršiemu a čakali sme ako to dopadne.

Vilo ho tam dal a už sme dvíhali ruky. Ondrej zobral prúdnicu, chytil hasičák a preletel okolo ohňa bez spomalenia, bez zaváhania a rútil sa do cieľa. 54,61 vyrazil dych všetkým. Prepukla obrovská radosť a gratulácie. Asi po hodine sa to skončilo. Trať bola znova premeraná kvôli rekordu a výsledok bol šokujúci. Trať je kratšia o 6,3 m. Tak ako sme nechápali 54,61 tak sme nepochopili ako mohli na atletickom štadióne namerať o 6,3m menej. Život ide ďalej a treba to prijať tak ako to je. Nič na tom nezmeníme, len sa môžeme z toho poučiť a snažiť sa robiť veci poriadne a profesionálne. Ten Púchovský rekord určite dáme. A máte sa na čo tešiť.

Útok  čas 23,80

To čo som povedal pred útokom, to sa aj stalo. Urobte presne to čo robíte doma na tréningu, tu ste ako doma v Poprade. Jednoduchý a krásny útočik. Chcel by som ešte do budúcna ísť trochu nižšie a budem na tom pracovať aby sme to spoločne dokázali. Na to sa teším.

Vilo Štinčík.

Tu môžem povedať, že Vilo je osobnosť ako človek aj ako pretekár. Pravdepodobne tohto roku odchádza do dôchodku a tak mi je veľmi smutno, že sa končí jedno krásne obdobie, ktoré som s ním mohol byť. Že končí jedno obdobie Vila Štinčíka od roku 1990 kedy, začal úradovať v hasičskom športe. Za tie roky sa vypracoval na naozajstného profíka, ktorý sa zodpovedne každý rok pripravoval na sezónu a svoje skúsenosti vždy odovzdával ďalej a rád. Koľkokrát som ho žiadal o radu čo mám trénovať, vždy mi poradil a pomohol. Nielen mne odchádza kolega z práce, ale HŠ prichádza o jedného z najlepších odborníkov na HŠ na Slovensku. Určite sa budeme snažiť pokračovať v jeho videní športu a približovať sa k jeho výkonom.

Vilo, ďakujem a držím Ti palce do ďalšieho obdobia v športovej, rodinnej a osobnej kariére.

Ahoj.

Autor fotografií Matej Kapusta – fotograf na voľnom kolese.